VÝTVARNÍČKA JANA PIVOVARNÍKOVÁ
Rozhovor – Eva Bednáriková
1. Pani Pivovarníková, vaším otcom bol Ján Pivovarník, jeden zo zakladateľov Základných výtvarných škôl na Slovensku. Určite to malo obrovský vplyv na vaše životné smerovanie.
Bol to práve môj otec, kto ma priviedol ku kresleniu a maľovaniu. Napriek tomu, že zomrel, keď som mala len 15 rokov, aj za ten krátky čas mi dokázal veľmi veľa dať. Výtvarné vzdelanie som získala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, na oddelení grafiky, kde som študovala v rokoch 1964 – 68. Prišla som tam s predstavou voľnej tvorby, ale veľmi skoro som vytriezvela, pretože to bola škola orientovaná v prvom rade na užité umenie. Po maturite som chcela študovať na VŠVU, ale ma neprijali, a tak som išla na Filozofickú fakultu UK, kde som si zvolila odbor dejiny umenia. Myslela som si, že sa podobne ako mnohí iní budem o rok opäť pokúšať dostať na VŠVU, ale štúdium dejín ma zaujalo. Najskôr som chcela prejsť dejinami antiky, potom ešte stredoveku, až bol zrazu koniec školy (smiech). Promovala som v roku 1974. Po škole som pôsobila ako výtvarná teoretička v slobodnom povolaní a na čiastočný úväzok som učila na ĽŠU. Publikovala som vo vtedajších výtvarných časopisoch, najmä vo Výtvarnom živote a časopise Výtvarníctvo, fotografia, film. Predovšetkým som však maľovala, aj keď som sa v tých časoch maľovaním neživila. V 80. rokoch sa mi narodili deti a po trojročnej prestávke som sa maľbe začala venovať ešte intenzívnejšie. Z oblasti teórie a publicistiky som takmer celkom presedlala, pokúšala som sa obstáť ako výtvarníčka v slobodnom povolaní, čo však nebolo ľahké.
2. Pred rokom 1989 bolo pre výtvarníka dôležité byť členom stavovskej umeleckej organizácie. Ako je tomu dnes?
Vzhľadom na to, že som absolventkou FFUK a nie VŠVU, bolo pre mňa dôležité prijatie do Spolku výtvarníkov Slovenska, ktorý vznikol po prevrate a svojím spôsobom sa táto organizácia stala garantom mojej odbornosti. Aj keď som svoju prvú výstavu mala ešte v roku 1979 v Mestskom múzeu v Malackách, v Bratislave sa moja výstava uskutočnila až oveľa neskôr. Katalóg mi k nej vydal Spolok výtvarníkov Slovenska. Jeho členkou som dodnes. V tomto spolku sa stretli výtvarníci, ktorí sú mi názorovo blízki, autori, ktorí rozvíjajú klasické výtvarné disciplíny – maľbu, sochu, kresbu, grafiku. A to v čase, keď celkovo v prejave výtvarníkov prevládli iné médiá, keď sa maľba, ako aj socha dostali do úzadia. Orientácia na klasické výtvarné disciplíny, ako som sa s ňou stretla v našom spolku, bola v súlade s mojím zameraním. Pretože maľba je pre mňa nezastupiteľným médiom, cestou formovania vlastného videnia a vnímania. Podobne je to pri soche.
3. Hoci ste predovšetkým maliarka, máte za sebou aj viacero sochárskych realizácií. Ako ste sa dostali k sochárstvu?
K sochám som sa dostala vďaka Andrejovi Rudavskému, ktorý dal viacerým výtvarníkom tú vzácnu možnosť, aby si odliali sochy do bronzu. Bolo to jedno z úžasných období môjho života. Vtedy v relatívne krátkom čase som sa dosť intenzívne venovala sochárstvu; sochy, ktoré som modelovala z vosku, sa vzápätí odlievali. V súčasnosti, keď je problém s odlievaním do bronzu, pokúšam sa robiť sochy z dreva, čo je síce krásna, ale fyzicky veľmi náročná práca. A najmä je to úplne iný proces tvorby ako pri modelovaní.
No aj keď ma stále láka robiť aj sochy, venujem sa hlavne maľovaniu. Tu síce tiež nie je ľahké zabezpečiť si podmienky na tvorbu, najmä ak inklinujete k veľkým plátnam. Ale práve veľké plátno je pre mňa výzvou, ktorej neviem odolať. A púšťam sa do toho, pretože cítim, že práve tu v maľbe azda najhlbšie dokážem najsamprv sama so sebou, a potom možno aj s inými komunikovať.
4. Poďme k vašim obrazom, ktoré sú charakteristické veľmi intenzívnym prepojením figúry a priestoru, takže sa azda ani nedá jednoznačne povedať, že samotná postava je ich ústredným motívom.
Ústredným motívom mojich obrazov je, ako sa nazdávam, práve postava vo vzťahu k priestoru, kde sa nachádza. Vždy začínam priestorom, vytváram na obraze priestor a doň zasadzujem postavu, aby sa stala jeho neoddeliteľnou súčasťou. Povedala by som, že vôbec najvzrušujúcejším na celom maľovaní je pre mňa práve priestor, ktorý sa v procese maľovania na plátne zjavuje. Postava človeka si v priestore hľadá svoje miesto.
Ale to sú veci, ktoré si uvedomujem až po rokoch. Totiž vznik obrazu, tento proces, zahŕňa aj čosi ako vrhnutie sa do neznáma. A je tu prítomná akási podvedomá tendencia premôcť chaos, vyhmatať z neurčitosti tvar, ktorý má svoju hoci aj relatívnu stálosť. Teší ma, ak sa mi podarí vyjadriť v obraze ten pocit neustálej premeny sveta, ale hľadám zároveň v tom nekonečnom premenlivom priestore pevný bod, a tým je pre mňa práve postava, zvlášť postava ženy – jazdkyne.
Od detstva som inklinovala k figurálnym motívom, dokonca po rokoch som zistila príbuznosť s postavami z týchto mojich, v detstve namaľovaných obrázkov. Ale prešla som aj obdobím abstraktného maľovania, to ešte v sedemdesiatych rokoch, keď tieto obrazy spontánne zo mňa vytryskli. Po čase som videla, že ma abstrakcia neuspokojuje, a že z akéhosi dôvodu postavu na plátne musím mať. Svoje témy zviazané s figurálnym motívom rozvíjam už roky.
Pokiaľ ide o konkrétne motívy, vlastne si už vôbec nespomínam, kedy som po prvý raz namaľovala ženu s koňom, hoci je to neodmysliteľný, dominantný motív mojich obrazov. Muselo to byť niekedy v prvej polovici 80. rokov. Návrat tohto motívu v mojich obrazoch má však svoje zdôvodnenie. Nielen z čisto maliarskeho hľadiska, aj keď v tejto súvislosti by som rada pripomenula výrok maliara Milana Paštéku, ktorý v jednom rozhovore uviedol, že sa vracia k určitým motívom a opakuje ich, aby sa maliarsky uvoľnil. Jeho vyjadrenie by som ešte doplnila. Pri návratoch k určitému figurálnemu motívu sa mi zároveň otvárajú nové možnosti budovania priestoru. Práve preto, že rozvíjam priestor, ktorý sa mení, potrebujem aj istú konštantu. Ja totiž svoju identickú postavu púšťam niekde do neznáma. V rámci môjho maľovania to vnímam ako napätie medzi tradíciou a tým novým. Deje sa to takto, pretože kontinuita je nevyhnutná. Inovácia v mojej maľbe sa odohráva predovšetkým v oblasti utvárania priestoru. Tento priestor sa môže niekomu javiť ako abstrakcia, ale dá sa v ňom vidieť náznak prírody, alebo smerovanie k širšiemu priestoru. Ide o to, kam až dokážeme prostredníctvom maľby dovidieť.
5. Tiež mám z mnohých vašich obrazov pocit Nekonečna, evokujú vo mne jas krištáľových plies, čistotu tatranského neba, iskrivú zimu... Vaša modrá farba vyvoláva pocit voľnosti, priestoru a voňavého vzduchu.
Ďakujem. Pokiaľ ide o farebnosť, modrá u mňa prevláda už dlho, ale pri bližšom pohľade je vidieť, že v štruktúre obrazu je aj veľa iných farieb, tou modrou sú vlastne prepojené. V poslednom období sa v mojich obrazoch odohral aj istý posun k neapolskej žltej, asi odvtedy, ako som pred dvoma rokmi bola na maliarskom plenéri v Poľsku pri Baltiku. Bolo tam v tej atmosfére veľmi zaujímavé svetlo a to je inšpiratívne. Ale aj u nás pri pohľade z Devínskej Kobyly, alebo niekde pri vodnom diele na Dunaji možno zažiť úplný zázrak. Tu všade v prírode nachádzam zdroje inšpirácie.
Eva Bednáriková
