OBRAZY SVETLA Z INÝCH SVETOV

 

Výtvarná tvorba Jany Pivovarníkovej spočíva predovšetkým v oblasti maľby. Autorka sa venuje aj kresbe a sporadicky i komornému sochárstvu. Zároveň je teoretičkou výtvarného umenia, čo súvisí s jej štúdiom (dejiny umenia absolvovala na Filozofickej fakulte UK v roku 1974), i zvláštnym osudom. Jej aktivity sa vo všetkých spomenutých oblastiach harmonicky dopĺňajú. Teoretická tvorba tak vyvažuje intenzívnu prácu s materiálom (hmotou farby a svetla), ktorá napokon v posledných rokoch prevážila. Toto súznenie blízkych oblastí je v slovenskom (i európskom) prostredí pomerne neobvyklé, nie je však ničím nezvyčajným v iných kultúrach. Autorka sa tak vymyká spod určitých regionálnych klišé.

 

Napriek tomuto širokému záberu je Jana Pivovarníková predovšetkým maliarkou. Je možné ju považovať za maliarku bytostnú, pre ktorú je maľovanie nutnosťou a maľba primárnym prostriedkom sebavyjadrenia i sebapoznania.

 

Autorka prostredníctvom svojich obrazov vedome komunikuje s médiom maľby a snaží sa preskúmavať jej podstatu. Vyhýba sa pritom krátkotrvajúcim módam, či aktuálnym trendom a rozvíja vlastný program s jedinečnou individuálnou ikonografiou. V súvislosti s týmto bádaním a objavovaním maliarskeho média ako formy sebavyjadrenia tak nadväzuje na jednu z vývojových línií európskeho maliarstva. Tá je charakteristická využívaním minimálnych prostriedkov i meditatívnym, introvertným charakterom.

 

Tvorba, v tomto prípade maľba, je hlboko úprimným dokladom o osobe svojho tvorcu. Obrazy sa tak postupne stávajú odrazmi rozvíjajúceho sa autorovho vnútra. Maliarske plátno sa čoraz viac stáva zrkadlom. Takéto sú aj diela Jany Pivovarníkovej. Jej maľby považujem predovšetkým za intímnu osobnú výpoveď senzitívnej ľudskej bytosti. Výpoveď o sebe samej, o procese ktorým prechádza, o jej vnútornom svete. Nasvedčuje tomu meditatívny charakter malieb i úloha, ktorú svojej tvorbe prisudzuje. Preto je Janiným maľbám bližšia skôr pravdivosť, ako ľúbivosť a snaha zapáčiť sa divákovi.

 

V takomto ponímaní maľby a tvorby nie je autorka na Slovensku osamotená. Medzi slovenskými maliarmi by sme mohli nájsť viacerých, ktorým je toto poňatie maľby blízke (dokonca i v súčasnej maľbe). Typická imaginatívnosť (prameniaca aj v pociťovaní krajiny) i jemná poetika (v určitom zmysle súvisiaca s prírodou a opäť s krajinou) na formálnej úrovni vyjadrená najmä špecifickou prácou s farbou a poňatím svetla, je charakteristická pre jednu z línií slovenskej maľby a pre niekoľkých slovenských maliarov 20. storočia. Každý z týchto maliarov zároveň rozvíjal určitú individuálnu mytológiu, ktorá predstavovala bázu pre maliarske experimenty.

 

V Janiných dielach je možné pozorovať proces postupnej kultivácie foriem i vyjadrovacích prostriedkov. Týka sa nielen práce s farbou, ale i s poňatím námetu. Figurálne motívy vychádzajúce z osobnej mytológie sú nositeľmi dejov, odohrávajúcich sa v jej vnútri. Konkrétne formy, alebo odkazy na ne, prechádzajú procesom silnej štylizácie a abstrahovania. Pre autorku predstavujú stále viac len prostriedok, ktorý jej napomáha pri riešení problematiky vzťahu farby a svetla, na ktorú sa vo svojich maľbách sústreďuje. Práve to je možné považovať za jeden z kľúčových momentov Janinej maliarskej tvorby. V tomto zmysle teda nie je je primárny motív, ale vnútorný obsah maľby. Figurálne námety (žena, jazdkyňa s koňom, mesiac, meditujúca postava, kone), ktoré autorka opakovane uplatňuje vo svojich maľbách a vracia sa k nim v programovo vytváraných sériách, sú vlastne len akýmisi symbolmi samých seba. Odkazujú na maliarkine osobné prežívanie a opäť nás privádzajú do vnútorného sveta. Do vnútra maliarky, nás samých, do univerzálneho vnútorného sveta ľudských bytostí.

 

Janine obrazy zachytávajú predovšetkým tieto vnútorné svety, skryté nášmu nesústredenému zraku. Autorka i divák ich môžu spoznať prostredníctvom meditácie o symboloch, ktoré na obrazoch ukazujú cestu. Je to jeden zo vznešených cieľov výtvarného umenia, ukazovať a objavovať skryté, či neznáme svety. Domnievam sa, že i samotnú maliarku priviedla meditácia o symboloch, ktoré maľovala, k novým a nečakaným priestorom. Tak postupne z krajín, na obzoroch ktorých sa nejasne črtali obrysy pohorí či osamelých hôr, maliarka presunula do hlbín Zeme i samej seba. Sústredila sa na menej konkrétny priestor. Tento priestor, ktorý postupne začala prostredníctvom svojich malieb objavovať, je obrazom jej vnútra. Maliarka zachytáva pomyselný imaginárny priestor vnútri bytosti, svet svojich vnútorných pocitov a prežívania. Tento priestor napĺňa svetlom. Námet akokoľvek osobný a štylizovaný sa dostáva skôr do úzadia. Bytie je viac ako bytosť a každá bytosť je nekonečná, ako hovorí Henri Michaux v jednej zo svojich básní. Teda individuálne ustupuje univerzálnemu.

 

Tak v týchto maľbách nachádzame pozoruhodnú introspekciu súvisiacu s určitým druhom askézy. Sebaraflexia v námetoch obrazov a proces zjednodušovania výtvarného jazyka. Ukončený priestor s horizontom, ktorý môžeme nájsť na raných obrazoch, sa pomaly premenil na priestor nekonečný, rovnako reálny, ako ten videný len očami.

 

Pre tieto obrazy vnútorných krajín je charakteristická bohatá škála prevažujúcich modrých tónov, doplnených kontrastnými teplými farbami. Tento typický kolorizmus a takéto poňatie farebnosti dávajú vyniknúť svetelným kvalitám farby. Modrá farba je farbou noci, spánku, hlbokej meditácie i sústredenia. Nepôsobí rušivo, skôr upokojujúco a zároveň tajomne. V Janiných obrazoch je prvkom, ktorý prepája štruktúru celého obrazu do harmonického celku. Pri bližšom pohľade sa v tejto modrej farbe objaví celá škála jemných, rafinovane poňatých teplých i studených farebných tónov. Farebnosť tak v divákovi evokuje jemnú hudbu, či smutný nočný spev. Niekedy sa premieňa priam na farebný vodopád prežiarený svetlom mesiaca alebo hviezd.

 

Napriek tejto hĺbke imaginatívneho, a v určitom zmysle spirituálneho priestoru zachyteného na Janinych obrazoch, sú tieto jemné diela zároveň aj obrazmi svetla. Svetla filtrovaného osobnou skúsenosťou. Svetla, k videniu ktorého sa maliarka dopracovala intenzívnym procesom skúmania možností farby. Svetla, ktoré je jednou z esencií skutočného maliarstva. Je to zvláštne svetlo videné vnútorným zrakom maliarky, či človeka ponoreného v meditácii. Toto univerzálne svetlo pripomína vitráže stredovekých katedrál. Je to neviditeľné svetlo, ktoré preniká hmotu i priestor a preduchovňuje ich. Maliarka sa tak dostáva k jednej z podstát média maľby, k zachyteniu svetla, či už reálneho alebo imaginatívneho.

 

Takouto prácou s farbou maliarka umožňuje divákovi sústredenejšie sa vhĺbiť do obrazu. Pozoruhodný je aj spôsob, s akým Jana pracuje s hmotou farby. Je to takmer sochársky prístup, podobný tomu, s akým modeluje svoje nežné sochy. S jemnosťou a zároveň so sústredenou silou nanáša jemné farebné vrstvy, ktoré v konečnom dôsledku vytvoria ilúziu hĺbky a priestoru. Farba je takmer hapticky preciťovaná, čo dodáva Janiným obrazom ďalší rozmer.

 

Podobné zameranie je prítomné i v Janinej sochárskej tvorbe. Tá nie je, čo sa týka množstva realizácií príliš početná, vyznačuje sa však pozoruhodnou výrazovou silou. Námety týchto drobných sochárskych diel dôverne poznáme z Janiniých malieb. Opäť slúžia na overovanie si určitých princípov a možností, na skúmanie zákonistostí média. V tejto podobe si však lepšie môžeme uvedomiť krehkosť týchto bytostí. Vyznačujú sa aj osobitnou odhodlanosťou a jemnosťou zároveň. Prejavuje sa v nich určitá ráznosť, ktorá sa dá pozorovať i v autorkiných maľbách, a ktorá prezrádza intenzívnu životnú energiu.

 

Proces, ktorý zachytávajú Janine maľby, by sme mohli označiť aj ako zvnútorňovanie vonkajšieho. Maliarka vo svojich dielach smeruje od zachytenia symbolického, ktoré korení v konkrétnom, k nekonkrétnemu, abstaktnému a duchovnému. Duchovnému nie v náboženskom, ale skôr v zmysle mytologickom, v individuálnom prežívaní. Maľovanie tak nielen zaznamenáva, ale i spoluvytvára a prehlbuje tento proces.

 

Peter Kršák